Týmto článkom by som chcel ukončiť celú moju "trilógiu" serióznych článkov. Tentokrát sa zameriame na éru Gorbačovovej vlády, následného pádu totalitnej vlády KSSR a tým, čo sa dialo po revolúcii.

________________________________________________________________________________

 

Začína éra perestrojky spojená s nástupom Gorbačova na na trón. Najmä za jeho vlády hralo hlavnú rolu KGB. To oni vymysleli perestrojku a Gorbačov bol ích človek. Do roku 1991 v ZSSR neexistovala žiadna otvorená a zverejnená legislatívna norma, ktorá by regulovala činnosť tajných služieb. Nebola kontrolovaná ani ekonomická činnosť KGB. Tá sa prejavovala najmä v zahraničí. Vlastnili nehnuteľnosti a podniky. Najmä v tejto dobe vzniká množstvo podnikov so zahraničnou účasťou a prejavuje sa podnikanie Komsomolcov. Za všetkým samozrejme stojí KGB. 

 

Perestrojka priniesla heslo - "Ukradni čo sa dá a poriadne to skry!". Gorbačov začal s novými hospodárskymi reformami. Najprv bol prijatý zákon o družstvách a neskôr o ustanoveniach Komsomolskom biznise. Nemohlo sa však vyrábať, mohlo sa iba sprostriedkovávať a obchodovať.

 

Vo vyrabovanej zemi začína revolúcia z hora. Je nazvaná perestrojkou, avšak nikto nechápe čo to znamená. Povolenie družstevného podnikanie znamenalo prirodzene revolúciu v kriminálnom svete. Takto vznikla jedinečná možnosť ako zlegalizovať nelegálne zisky. Začína éra podnikania v obchode. Prostredníctvom družstiev dochádza ku zmene na kriminálnej scéne. Cechavici plne vystupujú z ilegality ale aj ostatné štruktúry kriminálneho sveta takto preperú obrovskú časť nelegálneho kapitálu. Nomenklatúra neostáva nečinná. Ťaží z toho, že bez jej zvolenia nemôže vzniknúť žiadne družstvo. 

 

KGB a Gorbačov si veľmi dobre uvedomujú, že ich najväčší protivník pri prestavbe režimu je armáda. Hlavný cieľ reforiem je zahmlanie celej situácie. Nomenklatúra sa potrebuje skryť za inú fasádu ako je strana. Všteci vedia že to povedie k rozpadu štátu, k ústupu z veľmocenskej pozície a k celkovému poklesu významu armády v spoločnosti. Gorbačov má z armádneho prevratu strach a preto nechá armádu ešte 4 roky krvácať v Afganistáne. Stiahne ju odtiaľ, až keď má situáciu v krajine pevne vo svojich rukách. Armáda je vo vážnych problémoch. Kvôli nedostatku financií nie je vojakov poriadne čím živiť. Tiež sa v nej rozširujú drogy importované z bojiska. Značná časť vojska musela byť deportovaná z Východnej Európy. Veľká časť majetku sa predala a časť sa odsunula späť. Velenie armády začalo nomenklatúru napodobovať a kradnúť v rovnakých rozmeroch. Odsun bol vhodná príležitosť. Predaj majetku armády priniesol obrovské nelegálne zisky. Iba zisk z nelegálneho predaja pohonnej hmoty bol 12 miliard dolárov. Ďalej bolo treba armádu zdiskreditovať v očiach obyvateľstva. K diskreditácií dobre poslúžili aj udalosti s vlnou nacionalizmu vo zväzových republikách. Ten bol riadený miestnymi odnožami KGB, ktoré sa chceli stať nezávislé od Moskvy. Scenár bol všade rovnaký. Agenti vyprovokovali aktivitu ľudí, začalo organizovanie protestov za demokraciu. Miestne orgány protestom nijako nečelili. Milícia bola pod kontrolou tých, ktorí protesty organizovali. Časom sa scenár vyvíjal ďalej. Protesty boli čoraz viac násilné, medzi ľuďmi sa objavovali strelné zbrane, vznikali prvé dobrovoľné oddiely a prvé domobrany. V Strednej Ázií vstupuje na scénu Islám. 

 

Jediným mocenským nástrojom ktorý Gorbačov mal bola armáda. Tá však vedela iba ničiť a zabíjať. Tak začala vojna Sovietskej armády proti vlastnému národu. Napríklad v Alma-Ate bolo v decembri 1986 zabitých takmer 1 000 protestujúcich študentov. Za podobné zločiny nebol nikto vďaka amnestií v roku 1989 potrestaný.

 

Ďalšie krvavé konflikty pokračujú. V roku 1988 začína vojna v Národnom Karabachu, prebiehaju prvé boje na Kavkaze a v Moldávsku. V každej takejto udalosti aktívne vystupujú zástupci podsvetia, ktorí sa stali vhodnými nástrojmi nomenklatúry a miestnych tajných služieb. V republikách dostáva spojenie jednotlivých vetví mafie aj oficálnu podobu. Napríklad ministrom obrany Gruzínska sa stal vor v zakone Džaba Joseliani. V Kirgízií obstarávala peniaze na zbrane pre domobranu tolerovaná pašerácka skupina. S tou solupracovalo 60 najvyšších predstaviteľov moci. Nie len že pašovala vo veľkom narkotiká, ale aktívne sa zúčastňovala aj všetkých krvavých bojoch v tejto oblasti. V Azerbajdžáne pôsobila podobná pašerácka skupina zložená z blatných, ktorej hlavný veliteľ bol tajomník národnej fronty. Velenie skupini tvorili pracovníci miestneho ministerstva vnútra.

 

Násilie však nikam neviedlo. Gorbačov sa musel odhodlať ku kroku, ktorý je historikmi zvaný ako samovražda moci. V roku 1989 zrušil monopol komunistickej strany vo zväzových republikách a satelitných štátoch. Moc teraz získali zastupiteľské orgány. Režim sa však zmenil len formálne. V skutočnosti vládli stále tí istí ľudia. Zväzové republiky sa postupne odčleňujú od ZSSR a v krajinách nastáva chaos. Toto obdobie je tiež považované za koniec studenej vojny a Gorbačov dostáva v roku 1990 Nobelovú cenu za mier.

 

Teraz začína nová etapa v praní špinavých peňazí. Štátne podniky predávajú akcie a tým sa legalizuje podstatne väčši kapitál ako v družstvách. KGB zakladá behom štyroch mesiacov vyše 1500 podnikov. Vo svojej činnosti sa KGB vždy opierali o kriminálnikov. Používali ich ako nástroj. V 90. rokoch prijali analytici KGB koncepciu, že v rusku sa význame kriminálnych bánd dá čeliť tak, že KGB založí svoje bandy a infiltrujú sa do tých, ktoré vznikali spontáne. Vo väzeniach bola podpísaná celá rada zmlúv medzi banditami čakajúcich na prepustenie a KGB o vzájomnej spolupráci. V očiach obyvateľov sa to neskôr prejavovalo tým, že zločin začal byť páchaný verejne a viditeľne. Súčasťou dohody boli aj občasné zásahy, ktorými KGB dokazovala ľuďom svoju aktívnu činnosť proti organizovanému zločinu. V dobe podpisovania zmlúv bolo v Rusku približne 130 kriminálnych bánd. O rok neskôr 3500. Mafia začala žiť najmä zo zastrešovania nových podnikateľov. Začína obdoba výpalníctva. Vďaka zisku z výpalného jednotlivé bandy zosília a násilne si začali privlastňovať aj doteraz nezávislé kriminálne živnosti. Najprv to bola prostitúcia, neskôr veksláctvo a nakoniec dovoz drog. Práve dovoz drog bol široko tolerovaný policajnými zložkami. Všetky tieto aktivity získali nový stupeň organizácie a stal sa z nich tak skutočný monopol organizovaného zločinu. Tento prerod sa však neobišiel bez napätia a horúceho obdobia divokých prestreliek. Prvé mafiánske vojny však boli pomerne krátke. Mafia sa však dostáva do povedomia ľudí vďaka prvým vráždám, ktoré si prvé boje o ovládnutie podsvetia vyžiadali.

 

V Rusku v tejto dobe získava časť nomenklatúry nálepku DEMOKRATI. Spoločnosť sa chcela nomenklatúry zbaviť, ale tá sa chcela iba reformovať (na oko vylepšiť). Výsledkom bol jej vnútorný rozpad.

 

KGB teraz získa náhradu za Gorbačova, ktorý sa veľkej časti spoločnosti už príliš sprotivil. Perestrojka skrachovala a je tu plán B. Náhradná varianta je načasovaná na august 1991. Začína lútkový puč v Moskve. Istá neostalinistická skupina za pomoci KGB sa neúspešne pokúsila o zvrátenie vývoja ZSSR. Celé to však bola iba hra. Puč bol natoľko diletantský a bezzubý, že bolo jednoduché ho poraziť. To sa podarilo náhradníkovi KGB na funkciu hlavy štátu a pre Rusko sa rodí nový hrdina. Boris Jeľcin. Darí sa mu skvelo. Oklame celý národ, celý svet, a začína s konečnou fázou úteku nomenklatúry do bezpečia. Zakazuje komunistickú stranu a odstraňuje staré heslá. Veľký podvod je dokonaný. Ľudia v uliciach oslavujú a za svojho demokratického vodcu sú ochotný položiť život. V skutočnosti sa však strielalo a zahynuli traja ľudia. Proti vôli väčšiny národa vyjadrenej v referende bol rozložený Sovietský zväz.

 

Víťaz berie všetko. Jeľcin sa stal novým vládcom. Opozícia bol iba veľmi nepopulárny Najvyšší Soviet. Začína hra mafie na demokraciu. V parlamente pôsobí imitácia vlády viacerých strán. Niektoré vznikli spontáne, niektoré založilo KGB. Ústava zdedená po komunizme však dáva priveľa moci zastupiteľským orgánom. Jeľcin sa potrebuje zbaviť Najvyššieho Sovietu ktorý sa ho snaží odvolať. Scenár bol rovnaký ako v ostatných zväzových republikách. KGB vyženie ľudí do ulíc, postupom času protestantov radikalizuje a potom sa objavia prvé strety s milíciou a začne sa strielať. Jeľcin označí za vynníka násila parlament a rozhodne sa konať. Vylezie na tank a parlament nechá rozstrieľať. Počet obetí tejto krvavej operácie je aj dnes utajovaný, ale odhaduje sa na vyše 3000 ľudských životov. Oklamaný ľud Jeľcinovi odsúhlasí v referende ústavu presne podľa jeho predstáv a tak má všetkú moc vo svojich rukách. Nikdy ale nezúčtoval s vodcami tzv. ľútkového puču. Prečo? Oni na seba vzali dobrovoľne úlohu nepriateľa keď sa potreboval zbaviť dvojvlády a za to ích predsa trestať nebude. Preto všetci pučisti zaujímajú vysoké funkcie v parlamente a regiónoch.

 

To čo sa stalo v auguste 1991 a v októbri 1993 boli typické produkty sovietskej tajnej služby. Po roku 93 sa začali rozvíjať viaceré parlamentné strany, za zmienku stoja noví komunisti KPRF. Tí však hrajú hru presne podľa pravidiel, ktoré Jeľcin vytýčil. Mätú ľudí inou rétorikou. Sú poistkou proti tomu, aby vzniklo extrémne hnutie ktoré by zvrhlo moc novej nomenklatúry. 

 

Čo sa týka KGB, tá už v roku 1991 oficiálne zanikla. Ích archívy sa systematicky zničili. Boli to dôkazy o dlhoročnom terore a porušovaní ľudských práv. Služby mali tiež strach, aby sa neodhalila ich vlastná kriminálna činnosť. Vec očistenia spoločnosti je teda prehratá. A čo sa s KGB po roku 1991 v skutočnosti stalo? Všetky ich štruktúry sa po celej krajine rozliezli ako metastázy. Niektorí odišli pracovať priamo do kriminálnych štruktúr, iní zaujmú vysoké pozície v parlamente a stále sú súčasťou jednej veľkej rodiny. 

 

Začiatkom roku 1992 bolo v krajine okolo 1500 bánk. Z nich mala mafia pod kontrolou približne 60%. Najmä z takýchto bánk získal Jeľcin peniaze na volebnú kampaň pri referende o novej ústave. Bol však neustále pod kontrolou KGB. Po volbách v roku 1993 sa počet Jeľcinovej nomenklatúry zvýšil na 1 100 000 členov. Jeľcin však na rozdiel od Stalina svoju nomenklatúru nepotlačoval, nekonali sa žiadne represie, nebojoval s prerastajúcim organizovaným zločinom. Krajina je ekonomicky na kolenách, mafia má pod kontrolou takmer všetky podniky, sociálna situácia sa stala neznesiteľnou. Jeľcin však použil starý a osvedčený trik, vojnu s Čečenskom. Hoci ju ruská armáda prehrala, vláda sa tváila že to vôbec nevadí. Podľa mnohých bola prehraná zámerne aby mohla byť kedykoľvek znova rozpútaná. Na vojnu sa však mohla zvaliť celá ekonomická situácia krajiny. Na vojne sa opäť priživila generalita ruskej armády, ktorej hyenizmus nemá hraníc.

 

Ďalším javom v novej krajine bola absolútne skorumpovaná privatizácia. Tá fungovala asi takto: tesne pred privatizáciou sa závod zavrel a ľudí vyhodili. Tým sa znížila kupná cena na nulu. Aby sa zastavilo zavieranie závodov, nastal boj o dotácie. Každý, kto mal teda nejaký kapitál, loboval za svoj podiel v priemysle. Preto takmer všetky veľké firmy vlastnia vo Východnej Európe buď kriminálnici alebo bývalí stranícki funkcionári. Stranícke  a kriminálne peniaze tak prevzali vládu nad prakticky celou ekonomikou, a tak v krajinách, v ktorých dnes doslova vládne korupcia a organizovaný zločin, nie je nikto za korupciu trestaný.

Prístupov 8399

Kvalita článku