Po dlhej dobe som sa konečne rozhodol napísať nejaký seriózny článok. Posledné roky som sa veľmi zaujímal o vývoj socializmu v ZSSR a aj o príčiny pádu komunizmu ako takého. Informácie som získal z dokumentov, kníh a rôznych článkov.
_______________________________________________________________________________
Je potrebné si objasniť, čo sa dialo v Sovietskom zväze počas Chruščovsko Brežnevovskej epochy. Na smrť Jozefa Stalina nomenklatúra (v rusku zaužitý pojem pre najvyššie orgány strany, teda ľudia s reálnou mocou) netrpezlivo čakala, aby si konečne mohla v kľude užívať vytúženú moc. Bolo ešte treba zbaviť sa Beriju, Stalinového loveckého psa. Nebezpečie, ktoré zo strany nomenklatúry tušil riešil po svojom. Z väzenia (resp. z gulagov) prepustil tú najväčšiu kriminálnu spodinu (tz. Berijová amnestia). Rusko sa vrátilo do stredoveku, mnoho miest bolo vypálených, teror bol nepredstaviteľný. Nomenklatúra na to však nedbala. Získala na svoju stranu armádu a tá utopila Beriju aj s jeho NKVD (sovietská tajná služba za Stalina) v krvi. Vlády sa ujal Nikita Chruščov.
Navzdory bitve o moc medzi Chruščovom a Berijom mal Sovietsky režim viacmenej všade v zemi situáciu pod kontrolou. Režim, ktorý bol nastolený za Stalina sa vo svojich hlavných črtách nezmenil. Bolo naivné domnievať sa, že Stalinizmus ako doktrína niekam uletel. Zmeny boli totiž len kozmetické, k žiadnej skutočnej liberalizácií nedošlo. Navzdory tomu, tajná služba (po novom KGB) sa za Chruščova v niečom zmenila. Nové vedenie ZSSR totiž nechcelo, aby bola KGB prirovnávaná k Stalinovému NKVD. Namiesto masových represií (čistky a násilné utláčanie odporu za Stalina) sa prioritou KGB stala profilaktika, tzv. prvevencia formou fízlovanie celej spoločnosti.
Zatiaľ čo Chruščov dobieha USA v pestovaní kukurice, nomenklatúra začína bezohľadne rozkrádať štát a vytvárať zo seba skutočné zločinecké spolčenie. Zrodil sa prepracovaný systém korupcie a rozkrádania. Režim síce ako tak zvláda organizovať ťažký priemysel, veľkovýstavby bytov atď. Tým sa samozrejme aj chváli, obrázky z tej doby nám ale neukážu absolútny nedostatok spotrebiteľského tovaru. Pritom dopyt pre odevy, elektroniku, pochúťky a podobne je nenásytný. Preto vzniká dočasná vetva mafie, ktorou je hnutie cechavikov. Boli to ľudia nelegálne podnikajúci v tajných fabrikách, ktorí vyrábali nedostatkový tovar. Bolo zcela prirodzené, že sa na nich začala nomenklatúra priživovať. Šedá ekonomika sa vďaka cechavikom dostáva pod ochranu miestnych vládcov, ktorí tak ešte viac bohatnú. Tak vzniká ďalšia osa mafie, medzivetva partajných vypočítavcov. Chruščov ale spravil osudovú chybu. Siahol na majetok nomenklatúry keď donutil zvyšky NKVD, aby donútila pochytaných banditov po Berijovej amenstií pracovať, a teda znížiť tak dopyt pre nedostatkový tovar. Nomenklatúra časom vybrala jeho ďalšieho nástupcu, najposlušnejšieho z najposlušnejších, Leonida Iľnijiča Brežneva.
Brežnevová doba bola v skutočnosti zlatým obdobím nomenklatúry. Kradlo sa všetko. Zlato, diamanty, kaviár. Kradlo sa s absolútnou samozrejmosťou, všetky úrady sa kupovali. Napr. kreslo riaditeľa kolchozu stálo 10 000 rubľov, miesto rektora provinčnej vysokej školy stálo 300 000. Nomenklatúra zatiaľ kradla tajne, s vysokým stupňom konšpirácie. Obyčajní ľudia spočiatku nič netušia, sú len okrádaní a kŕmení prázdnymi heslami. V skutočnosti totiž v ZSSR a ani nikde inde žiaden socializmus nebol. Bol to iba nomenklatúrne totalitný režim s vlastnou ideológiou, ktorá však socialistická nebola. Obecne povedané, základná myšlienka socializmu je odstránenie vykorisťovania. Ľud bol však vykorisťovaný (resp. okrádaný) "vyvoleným klanom", teda nomenklatúrou. Okrádaný bol dvoma spôsobmi. Kriminálnou činnosťou, teda kráďežami a šedou ekonomikou, alebo vyplácaním nízkych mzied. Brežnevova vláda však zbedačovala národ iba ekonomicky. Represie utíchli. Už nebolo koho zavierať, preto sa teda väčšina súostrovia GULAG rozpadla a zo zvyčných GULAGOV sa stali klasické väzenia. Činnosť banditov (mafie, tzv. blatný svet alebo vory v zakone) sa obrátila úplne inde. Pracovali na základe dohôd so skorumpovanou mocou. Najčastejšie sa priživovali spolu s nomenklatúrou na cechavikoch. Neoficiálne sa vravelo o celoštátnej dani blatných cechavikom (ročne okolo 10%). Vrcholom všetkého bola činnosť ministra vnútra Šolkova, ktorý spravil z milície iba nástroj na vyberanie poplatkov od cechavikov. Najvyššie orgány strany boli úzkou elitou spoločnosti, medzi ktorú sa obyčajný človek nemal šancu dostať. Prinútili celý "stroj svetlej budúcnosti" pracovať pre nich.
V Brežnevovi mala nomenklatúra zdanlivo dobrú voľbu. Neskôr sa ale ukázalo, že jeho vzrastajúca nečinnosť a neopatrnosť celej nomenklatúry spôsobuje, že ju jej vlastná moc ničí. Nikto z nomenklatúry však netušil, že zlatá éra bezstarosti končí. Jurij Andropov, hlava KGB sa chystal zakročiť. Rozhodol sa k útoku na tých, ktorí si brali nejmanej servítok a ktorí to podľa neho s korupciou prepískli najviac. Andropov bol veľký hráč, a opatrne sa pripravoval na vojnu s nomenklatúrou. Nevadilo mu, že súdruhovia kradli. Vadilo mu, že tým klesá centrálna moc štátu a vplyv KGB. Zároveň nechcel dopadnúť ako kedysi Berija, tak armádu oslabil tým, že prinútil politbyro rozpútať vojnu v Afganistáne a začala sa tak jeho hra.
Zatiaľ čo vojaci zbytočne umierajú na bojisku, v Moskve sa rozbieha ďalšie kolo hier skorumpovanej moci. Moskovská KGB "uzavrela s blatným svetom zmluvu o neútočení" a vrhla sa do boja s nomenklatúrou. Hoci bol Andropov sám jej príslušníkom, vadilo mu, že sa kradne príliš otvorene, čo by mohlo narušiť samotnú existenciu režimu. Ľud bol už oboznámený so situáciou a odmietali za svoje almužné pracovať. Andropov chcel zasiahnúť sám, revolúciou z hora len preto, aby predišiel revolte občanov a zániku moci nomenklatúry ako takej. Radšej, ľudovo povedané, hodí všetkú špinu na niektorých súdruhov a pomaly na nich začal zbierať kompromitujúce materiály. Sklamal sa však v tom, že vojna neviedla k posilneniu režimu, ale bola ostudne prehratá. Tento neúspech armádu a aj celý Sovietský zväz natoľko zdiskreditoval, že sa pomaly otvorila cesta k pádu komunizmu, ale to tom až neskôr.
Vojnou však posílil kriminálny svet, pretože boli objavené drogy, ktoré sa začali pašovať, čo bolo vo vojnovom chaose veľmi jednoduché. Demoralizácia spoločnosti sa ešte viac prehĺbila, a z tej vie zločin vždy ťažiť. Kriminalita sa začala rozširovať. Za Brežneva bolo v ZSSR odsúdených 35 000 000 ľudí, z čoho necelú tretinu tvorili recidivisti. Z ekonomických dôvodov musel Brežnev znížiť dĺžky trestov. Zem tak zachvátila kriminálna vlna nevídaných rozmerov. V archívoch KGB sa zatiaľ hromadí čoraz viac kompromitujúcich materiálov na politbyro. Situácia uzrela a schýlilo sa k bitve. Andropov razantne udrel a zorganizoval na Brežneva dva atentáty, pričom druhý bol úspešný a viedol k smrti doterajšieho vodcu. Andropov musel celú situáciu medializovať, aby prežil čo najdlhšie. Vojna s nomenklatúrou ale začala už skorej ako atentátom na Brežneva, a to zatknutím Medunova, na ktorého výmenou za bezpečnosť obstaral Andropovovi kompromitujúce materiály mladý tajomník Gorbačov. Následujú ďalší. Už zmienený minister vnútra Šolokov alebo dokonca Brežnevov zať. Tajná služba zinscenováva radu samovrážd a atentátov (napríklad otrávenie budúceho vládcu Černenka). Nomenklatúra však odpovedá atentátami na Andropova. Napríklad sa zrútilo jeho lietadlo do ktorého náhodou nenasadol. Situácia vrcholí, ale výťaztvo sa prikláňa na stranu KGB. Andropov má už dostatok kompromatu na politbyro, čím si vymôže nástup po Brežnevovi (preto naň aj spáchal atentát). Znalcom jeho praktík však bolo jasné, že dlho vládnuť nebude. Andropov o 16 mesiacov zomiera a je nájdený až o 3 dni mŕtvy. Či už to bol atentát alebo prirodzená smrť sa už nikto nedozvie, no každopádne to nepomohlo. Národ sa už kvôli medializácií kompromitujúcih materiálov o nepredstaviteľnej zlodejine nomenklatúry dozvedel. Posledným zásahom Andropova pred smrťou bolo zatknutie tajomníka najvyššieho sovietu ZSSR, Georgadze. Našlo sa u neho nad 2 000 kilogramov zlata, 8 kilogramov diamantov, 60 miliónov dolárov v hotovosti a vzácne obrazy. Hodnota konfiškátu sa vyšplhala na neuveriteľných 5 miliárd dolárov (dnes by to bolo približne 13 miliard).
.jpg)
Kandidát na vodcu je známy už dlhšiu dobu. Gorbačov. Andropovov človek, ktorý si ale rozumie aj s jeho nepriateľmi, s nomenklatúrou. Človek, ktorý pozná zámery regionálnej KGB a nomenklatúry, a je ochotný ich vykonať. Súdruhovia sa už báli o svoje obrovské majetky a nepriali si nových Andropovov. Jediná cesta je desintegrácia inpéria. Bolo treba všetko zaistiť tak, aby sa tentokrát nomenklatúra nepopálila. Je zvolené krátke intermezzo a na trón usadá po atentáte KGB už chorobami úplne zničený Černenko, posledný vodca starej éry. Ten umiera v roku 1985.
Zem teda znova začína byť riadená z Lubianky, nikým nekontrolovanou KGB. To oni vymysleli perestrojku a Gorbačov bol ích človek. Keďže nebola kontrolovaná ani ekonomická činnosť KGB, všetky prostriedky mohli slúžiť ako začiatočný kapitál pre podnikanie v novej kapitalistickej zemi. Tak sa teda Rusko a všetky postkomunistické krajiny vrátane ČSSR stali demokratické, no k moci sa dostali opäť tí istí ľudia. Hoci v roku 1985 začali vyšetrovateľia na mimoriadne závažné prípady zatýkať skorumpovaných a zapredaných úradníkov, čo vzbudzovalo dojem veľkej očisty, Gorbačovovi a KGB to už v roku 1989 nevyhovovalo, a preto prijali nariadenia, aby činnosť takýchto skupín úplne obmedzili. Namiesto toho dali ľuďom slobodu slova, glasnosť. Všetci považujú Gorbačova za otca perestrojky a každý dáva zásluhu za porazenie komunizmu jemu, ale je to zločinec ako boli všetci ostatní.
Teraz bola potreba len nastoliť demokraciu. Agenti KGB pomaličky burcujú ľudí do ulíc. Hoci povstania spočiatku prinášali krvavé obete, konečná manifestácia prebehla v Rusku až na troch zabitých ľudí pomerne pokojne. Milíca bola totiž riadená dôstojníkmi KGB. Rovnaký scénar bol vo všetkých dnes už postkomunistických krajinách. KGBáci nám tak vládnu do dnes.
*Na fotografií je mladý Vladimír Putin (dnes oficiálne najmocnejší muž v Rusku) v uniforme KGB.
THE END
PRIHLÁS SA
